Mačka, ktorá zachránila knihy

Mladý stredoškolák Rintaró Nacuki práve prišiel o svojho starého otca, ktorého smrťou stráca Rintaró aj chuť do života. Jediné, čo ho ešte ako-tak drží pri živote je antikvariát, ktorý zdedil po starom otcovi, no rozhodne sa zatvoriť aj ten. Bez starého otca totiž nevidí zmysel v jeho existencii, pretože sa nemá s kým deliť o nadšenie z kníh. Prestáva chodiť do školy a aj občasné návštevy jeho spolužiakov, ktorí majú o neho obavy ho skôr otravujú, ako tešia. Jedného dňa však do antikvariátu vstúpi hovoriaca mačka Tigrica, ktorá ho požiada o pomoc pri záchrane kníh. Spolieha sa na Rintaróovu lásku ku knihám, ktorá jej môže pomôcť prekonať prekážky, ktoré čoraz viac postihujú svet kníh. Postupne tak cestujeme labyrintami, a v každom z nich nájdeme nový poznatok o knihách, no spolu s Rintaróm objaveme opäť radosť zo života. Ten pochopí, že smútiť sa nedá večne, a vďaka knihám môže byť spojený so starým otcom naveky. 

Cesta labyrintami mi v mnohom pripomínala dnešný svet "bookstagramu" alebo celkovo milovníkov kníh. V každom labyrinte sme totiž narazili na ľudí, ktorí nám v niečom môžu pripomínať aj nás, keď postrádame pravý význam kníh. 

V prvom labyrinte sa stretávame s človekom, ktorý síce prečíta stovky kníh, no nevníma ich pravý význam. Nehľadá podstatu príbehu, nevychutnáva si pomalé príbehy, jeho jediným zmyslom je čítať čo najviac. V žiadnom prípade si neprečíta tú istú knihu dvakrát. Rintaró pri ňom pochopí, že nezáleží na tom, koľko kníh človek prečíta, ale či ich prečíta s nadšením. Láska ku knihám nestojí na ich počte, ale na ich precítení.

V druhom labyrinte nás čaká vedec, ktorý vynašiel urýchlené čítanie. Knihy a ich príbehy skracuje dovtedy, pokým sa ich podstata nedá vyjadriť s čo najmenším počtom slov. Tento labyrint nám mal ukázať, že knihy by sa nemali iba prebehnúť očami a nemáme sa snažiť ich prečítať čo najrýchlejšie, ale pri každom príbehu by sme mali stráviť toľko času, koľko si vyžaduje. Nemali by sme sa vyvarovať dlhším knihám len preto, lebo nám ich čítanie zaberie viac času, aj takéto knihy v sebe totiž skrývajú veľké bohatstvo.

V treťom labyrinte narážame na vydavateľa, ktorý sa rozhodol vydávať iba také knihy, ktoré skutočne zaujímajú čitateľov a zaručujú moderný progres. Žiadna klasika, žiadne diela veľkých autorov, pretože tie nepatria k mainstreamu. Takéto knihy podľa neho patria práve do antikvariátu, ako je ten Rintaróv, nie na police kníhkupectiev, kde čitatelia očakávajú stále nové a nové príbehy. Vďaka tomuto príbehu sme si pripomenuli, že aj staršie diela majú hodnotu, a aj keď nepatria k vydavateľským bestsellerom, nemožno na ne zabúdať. 

Tigrica však mala pre Rintaróa pripravený aj štvrtý labyrint, kde sme sa stretli so samotnou dušou knihy, ktorou sme si pripomenuli, o čom je skutočná podstata čítania kníh a čomu nás knihy učia - empatii, súcitu, porozumeniu k druhým. S týmto úplne súhlasím, pretože vďaka knihám máme možnosť spoznať emócie, ktoré sme dovtedy možno nezažili. 

Okrem labyrintov však postupne otvárame aj srdce Rintaróa, ktorý znovu objavuje radosť zo života, spoznáva prvú lásku a hlavne si uvedomuje, že má okolo seba ľudí, ktorým na ňom skutočne záleží, aj keď dovtedy tomu nechcel veriť. Zistili sme, že aj napriek láske ku knihám sa nemôžeme strácať v ich svetoch na úkor života mimo nich, že aj keď knihy sú v mnohých prípadoch pre nás formou úteku, sú situácie v živote, pred  ktorými sa nestratíme ani v knihách.

Aj keď príbeh v sebe nesie veľké množstvo krásnych myšlienok, nemôžem si pomôcť, ale prišlo mi to všetko ako veľké klišé. Samozrejme, kniha je ako stvorená pre knihomoľov a všetkých, ktorí obľubujú  čítanie, ale miestami mi to prišlo všetko veľmi strojené a predvídateľné. Problém som mala aj s rýchlosťou, ako príbeh plynul a na mňa to teda bolo extrémne rýchle. Nedokázali tak ku mne preniknúť úplne všetky emócie, ktoré kniha ku mne túžila vyslať. Proste som manuálne čítala príbeh, ktorý síce niekam smeroval, ale nič prevratné a neočakávané sa v ňom neudialo. 

Čo sa týka mačky, ktorá nám v príbehu robila sprievodkyňu, zo začiatku mi extrémne liezla na nervy. Nevybudovala som si k nej žiaden vzťah, pretože aj keď tvorí podstatu príbehu, jej vsuvky boli nedotiahnuté a pôsobila na mňa len ako kulisa. Rintaró bol tiež pre mňa veľká záhada. Zo začiatku chodiaca pasívna bytosť sa len vďaka trom stretnutia s náhodnými postavami zmenila na uvedomelého chlapca. Veľmi rýchly prerod na môj vkus. 

Celkovo som miestami mala pocit, že príbeh sa snaží byť novodobým Malým princom, len sa zameriava na knihy. Musím však vyzdvihnúť fakt, že v príbehu sa naozaj nachádzajú krásne a hlboké myšlienky, ktoré som si aj vyznačila. Tvoria asi tú najpozitívnejšiu časť príbehu, a verím tomu, že keby sa autor trošku viac vyhral s dejovou linkou, kniha by patrila medzi moje knihomoľské topky, pretože téma putovania labyrintom za rôznymi knihomoľskými predsudkami znie veľmi sľubne. Takto však na mňa pôsobí ako trošku dlhšia rozprávka, ktorá v sebe skrýva 4 poviedky, ktoré sa dajú čítať po kapitolách aj samostante, pretože každá skrýva jeden odkaz. Nájdete tu však aj množstvo odkazov na iné knihy, ktoré sú pekne zahrnuté do príbehu, či už ich názvom, alebo citátom z nich.

Ak milujete knihy, mačky a fantazijné prostredie antikvariátov, knihu by ste určite nemali obísť. Ako som povedala, nájdete tu veľa pekných myšlienok, ktoré vyjadrujú pocity každého knihomoľa, pomocou slov autor opisuje, čo na knihách tak milujeme, a čo vďaka nim nachádzame. Knihu viete mať prečítanú veľmi rýchlo a vždy keď vás prepadne čitateľská kríza môže byť pre vás prvou možnosťou, vďaka ktorej si pripomeniete, v čom spočíva skutočné čaro čítania. A to hlavne, že nezáleží na počte prečítaných kníh, rýchlosti čítania, ani na tom, či čítate klasiku alebo nie, ale skutočná podstata je v pocitoch, ktoré v nás čítanie vyvoláva.

Knihe dávam 3⭐️ /5.