Nacisti vedeli, ako sa volám

Zapamätajte si meno Magda Hellingerová. 

Presne to je to meno, ktoré poznali aj nacisti, a my nesmieme dopustiť, aby sa na neho zabudlo. pretože Magda bola hrdinka, vďaka ktorej prežili mnohí. Ak máte v sebe aspoň trochu empatie, toto je ďalší silný príbeh z obdobia vojny, ktorý otrasie vašim "dokonalým" svetom. 

Vždy pri vojnových knihách, ktoré sú napísané na základe osobného svedectva premýšľam nad tým, kam až siaha ľudská zloba, krutosť a nenávisť, no zároveň obdivujem odvahu, akú dokázali mnohí prejaviť a svojou troškou sa vzoprieť. Jednou z takýchto ľudí bola práve Magda Hellingerová, ktorej príbeh máme možnosť čítať vďaka jej dcére. Tá na začiatku knihy spomína, ako jej mama nerada hovorila o holokauste, celý svoj príbeh povedala len raz, aj to ako prerozprávaný príbeh pre jeden dokument, a potom ho hlboko uzavrela vo svojom vnútri.  Práve z neho Maya čerpala najviac. Neviem si ani predstaviť, akú bolesť, no zároveň hrdosť musela pri prepise rozhovoru prežívať, pretože spomienky Magdy, jej matky, sú miestami naozaj kruté.

Magda začína rozprávanie o idylickej rodine, v ktorej vyrastala, o jej angažovanosti v židovskej komunite, a jej povolaní učiteľky v škôlke.  Do koncentračného tábora bola odvedená ako jedna z mnohých Sloveniek druhým židovským transportom - vlakom, ktorý tvoril súčasť Tisovej dohody. Samozrejme odvádzali ju s prísľubom, že ide pracovať do továrne. Rýchlo však pochopila, že z "továrne", kam ich zavreli sa dostane len jednou cestou - hore komínom, ako to veľa krát spomenula v knihe. Vždy, keď sa v knihe objavila podobná zmienka o komíne, spaľovni a plyne zamrazilo ma, a nemohli za to vonkajšie teploty. Tak surovo podané svedectvo a plné uvedomenie si svojej situácie sa číta naozaj ťažko. Magda nám opísala začiatky v tábore, keď sa mnohé časti ešte len budovali a samotný nacisti ešte poriadne nevedeli, čo majú s toľkými židmi robiť, opísala nám funkcie, ktoré sa nachádzali v tábore a pomery, v akých žili. Odmietla sa však vzdať a vďaka svojej povahe a schopnosti organizovania ľudí, ktorú nadobudla práve v mladosti, sa stala "vedúcou bloku". Túto funkciu alibisticky zneužívali nacisti, aby sa hnev koncentroval na židov vo vedúcich pozíciách a nie priamo na nich. Magda však vedela prejsť nacistom cez rozum a svoju funkciu využívala predovšetkým na pomoc spoluväzňom. Dokázala si získať rešpekt najhorších SS beštií, ako Kramer, Irma Grese, či samotný Mengele. Vojnu prežila ako jedna z mála Sloveniek odvedených v začiatkoch vojny. Občas musela spraviť rozhodnutia, ktoré sa jej priečili, občas musela dať niekomu facku, aby ho prebrala, no všetko robila so zámerom zachrániť životy. Sama tak riskovala ten svoj.

Kniha obsahuje silné pasáže, najviac ma zasiahlo ako museli ženy posielať na utajený potrat, pretože ak by sa nacisti dozvedeli o tehotnosti žien, buď by ich "poslali hore komínom", alebo zaviedli do experimentálneho bloku a robili na nich pokusy. Silný rozkol viery a presvedčenia Magda potlačila a pozerala predovšetkým na nutnosť prežitia. Podobných situácií bolo v knihe viacej. Viackrát si Magda myslela, že prekročila hranicu toho, čo jej boli ešte nacisti ochotní tolerovať a prišiel aj jej koniec, no vždy, akoby zázrakom sa jej podarilo vyviaznuť. Je obdivuhodné, že toto pozemské peklo prežila. O tom, koľko vydržala svedčí aj číslo na jej ruke - 2318. Vieme, že tie vytetované čísla ku konci vojny dosiahli až šesť ciferný počet. Práve toto číslo mi bolo počas čítania silným mementom odvahy a vytrvalosti Magdy.

Koniec vojny však pre Magdu neznamenal koniec boja a zabudnutie. Mnohé ženy sa v rámci svojho uzdravovania obrátili na súd a Magdu obvinili s kolaborácie s nacistami. Predstavte si, že vám niekto vlepí facku, pretože vie, že ak to nespraví on, ten za ním vás pošle rovno na smrť, a od smrti vás delí práve táto jedna facka, ako forma vášho trestu. Magda v tábore občas takúto facku musela niekomu dať. A práve tieto ženy ju neskôr posielali na súd, pretože "Magda mi dala facku". Každý sudca nakoniec obvinenie zmietol zo stola, ale nechcem si predstaviť bolesť Magdy, ktorá robila všetko s úmyslom zachrániť čo najviac životov, a nakoniec namiesto vďaky stojí pred súdom a obhajuje sa. 

Silný inšpirujúci príbeh, ktorý mi pripomenul, že aj v najväčšej beznádeji dokáže nájsť človek v sebe dostatok ľudskosti, aby ňou dodal silu tým, pre ktorých je zázrakom dožiť sa ďalšieho dňa. Okrem hrôz, ktoré nacisti páchali, by sa na školách malo učiť aj o ľuďoch, ako Magda Hellinger, pretože to sú vzory, ktoré mladí ľudia potrebujú. 

A všetkým idiotom, ktorí tieto hrôzy popierajú, by som odporučila namiesto čísla 1488 vytetovať si na čelo číslo 2318, pretože to bolo číslo silnej ženy, ktorá svojou odvahou a tichým vzdorom zachránila mnoho životov, a ktorej odkaz nesmie nikdy zapadnúť prachom. O dôveryhodnosti tohto príbehu svedčí aj fakt, že osoby, ktoré sa v príbehu ocitli skutočne existovali a viete si ich na internete dohľadať - či už spomínaní nacisti, huslistka Alma, či lekárka Perlová, a práve preto sú tieto príbehy potrebné, pretože dopĺňajú príbehy iných osôb, zanechávajú stopu a nedovolia  nám tak zabudnúť.

Čítajme knihy s témou vojny, s témou holokaustu a nikdy nezabudnime. 

Originálny názov: The Nazis Knew My Name

Názov: Nacisti vedeli, ako sa volám

Autor: Magda Hellinger, Maya Lee, David Brewster

Počet strán: 272

Rok vydania: 2022

Väzba: pevná väzba

Vydavateľstvo: IKAR

ISBN: 9788055185606

ZA POSKYTNUTIE KNIHY NA RECENZIU ĎAKUJEM VYDAVATEĽSTVU IKAR a KNÍHKUPECTVU BUX.SK

Kliknutím na obrázok si môžete zakúpiť knihu: