Slzy z jantáru
Pri čítaní knihy Slzy z jantáru, ktorej dej sa odohráva v období druhej svetovej vojny som si uvedomila tri veci.
Všetky tieto tri veci sa skĺbili v nádhernom, no veľmi bolestivom príbehu dvoch nemeckých rodín. ktoré sa tiež stali obeťou režimu, s ktorým nesúhlasili a boli nútené opustiť svoje domovy. Mohlo by sa zdať, že keďže ide o rodiny z Nemecka, následky vojny ich nezasiahnu, ale utrpenie, ktoré ich postretlo sa číta ťažko - odlúčene od detí, manželov, smrť. Táto kniha sa mi hlboko zapísala do mysle, do srdca a zanechala stopu aj na duši, pretože emócie, ktoré vo mne čítanie vyvolalo vyvierali celým príbehom ako gejzír. Aj v Nemecku boli rodiny, muži aj ženy, ktorí s vojnou nesúhlasili a odsudzovali ju, no jej hrôzy museli znášať.
V centre diania sú dve deti. Arno Schipper, ktorý od detstva netúžil po ničom inom, iba pochopiť, ako fungujú veľké stroje a spolu s otcom naďalej vyrezávať drevených koníkov. Ilse Hahlbrocková naopak túžila objavovať svet v príbehoch, ktoré milovala, pomáhať mame so starostlivosťou o mladšieho brata a túlať sa s otcom na motorke po okolí a rozmýšľať nad husami. Obaja však kvôli vojne museli svoje detské sny a túžby dať bokom a prispôsobiť sa situácii, ktorú však nechápali. Práve príbeh vojny očami detí je to, čo si ma naplno získalo, pretože autorke sa podarilo do slov preniesť detskú nevinnosť v centre vojny, čo často čitateľovi naženie slzy do očí - deti totiž nechápali, že pri bombardovaní ide predovšetkým o život, na úteku do krytu sa Ilse snažila nezničiť si topánočky, lebo mama jej dávnejšie povedala, že jej musia vydržať. Napriek tomu tá detská sila, túžba postarať sa o rodičov, súrodencov v tak malom veku bola obdivuhodná.
Príbeh však máme možnosť sledovať z viacerých perspektív, pričom sa nedalo prehliadnuť odlišnosť vnímania rovnakej situácie z pohľadu rodičov, detí, či Janusza - poľského zivilarbeitera v jednej z rodín. Zatiaľ čo rodičia rozmýšľali nad prvotným zabezpečením potravín a samotným presunom, deti vojnu vnímali silno cez rodinné putá a túžbu zotrvať s tými, ktorých milujú. Janusz naopak, aj keď by mohol rodinu Ilse nenávidieť, vedel rozlíšiť, kto je jeho nepriateľ, a že rodina, ktorá sa k nemu aj napriek tomu, že u nej pracoval k nemu správala vždy úctivo to nie je.
Aj keď bol príbeh predovšetkým fikcia, verím, že to tak mohlo byť, nakoniec sama autorka v závere knihy priznala, že bola inšpirovaná príbehom dvoch manželov Ilse a Arna, ktorí zažili niečo podobné a v čase vojny boli deťmi, ktoré sa stali utečencami. Koniec koncov, vojna si vždy berie nevinných, a kto aj prežil, ostal navždy poznačený hrôzami - tak, ako aj tu. Autorka sa totiž venuje aj následnej depresii, či závislosti, ktorú prežívali muži po návrate z frontu. Túto skutočnosť nám opísala v príbehu Arnovho otca, ktorý tiež na začiatku vzostupu Hitlera uznával, no postupne sám prichádzal na to, že to, čo hlása je hrozné. Až prišiel deň, keď bol do vojny povolaný aj on a ako jeden z mála na fronte prežil. No traumu z toho, čo zažil, či pachuť smrti, ktorá sa každý deň okolo neho vznášala už po návrate nedokázal spracovať a stal sa väzňom vlastnej mysle a narkotík proti bolesti.
Autorka si zachovala svoj štýl písania, ktorý môžeme poznať z knihy Bzukot včiel - opisy, emócie, miestami trošku magickosť, no bol to úplne iný príbeh. Nebála sa opäť ani zabiť postavy, ku ktorým ste si počas čítania vytvorili vzťah, pretože taká bola vojna, brala tých, ktorých niekto miloval. Aj napriek tomu, že autorka vie veľmi kvetnato a miestami až umelecky opisovať dej, pochopíte presne, čo tým chcela povedať. Nevrazí vám to však priamo do tváre, ale za pomoci slov vás dostane presne k tomu, čo chce povedať. Je treba čítať pozorne a skutočne precítiť každú jednu vetu, pretože tento príbeh sa nedá čítať iba očami. Veľký obdiv má preto u mňa aj prekladateľ knihy, pretože dokázal zachovať kvetnatosť slov a pri tom nezmeniť význam, či posolstvo. Určite je to náročné. Zo začiatku knihy sa síce orientuje ťažšie, no čím viac čítate, tým viac prežívate príbeh rodín na úteku, cítite sa byť ich súčasťou a bolí vás každá prekážka, ktorá ich postihne. A po dočítaní si uvedomíte, že nie "Nemci" sú tí zlí, pretože nie všetci Nemci vojnu podporovali, ale ľudia, ktorí sa tešili z tohto neprávia sú plne zodpovední za rozbité rodiny, za smrť otcov, matiek a detí, ktorí padli za choré ideály.
A prečo Slzy z jantáru? Pretože jantár v skrytosti sprevádza obe naše rodiny na ich ceste, Irne v podobe príbehu o jantárových slzách kráľovnej Juraty, ktorý jej prerozprával Janusz, Alsa v podobe náušníc v tvare jantárových sĺz, ktoré počas úteku uchovával vo svojom vrecku. A napokon spojil ich osudy v poslednej jantárovej slze, a spravil z nich nezlomné jantárové deti.
Nádherná, no bolestivá kniha. Určite odporúčam. 5⭐️/5.
Originálny názov: Tears of Amber
Názov: Slzy z jantáru
Autor: Sofia Segovia
Počet strán: 456
Rok vydania: 2022
Väzba: pevná väzba
Vydavateľstvo: (Cosmopolis) Grada
ISBN: 9788080903718
ZA POSKYTNUTIE KNIHY NA RECENZIU ĎAKUJEM VYDAVATEĽSTVU GRADA
Kliknutím na obrázok si môžete zakúpiť knihu:
