Vnútorný hlas
Či sa nám to páči, alebo nie, vnútorný hlas máme úplne všetci.
Niečo - ten tichý, inokedy naopak veľmi hlučný hlas, ktorý máme neustále v hlave a nevieme ho nijako utíšiť. Autor ho nazýva výstižne - rapot, pretože nám v hlave neustále rapoce. Niekedy vie byť nápomocný, no tiež by sme ho najradšej niekedy umlčali a stíšili, pretože nás zneisťuje, deprimuje a stresuje. Presne, ako mňa počas skúšky. Práve tejto časti, kedy sa nechávame našim vnútorným hlasom zneistiť, sa venuje Ethan Kross vo svojej knihe a radí nám, ako zmeniť nášho vnútorného kritika na spojenca.
Nemusím to písať, myslím, že je každému jasné, že kniha sa radí medzi literatúru faktu a motivačnú literatúru, preto ak nevyhľadávate tento typ literatúry, pravdepodobne kniha nebude pre vás. Napriek tomu, ak bojujete s nedôverou v seba samých, spochybňujete vlastné rozhodnutia, či prepadáte vnútornému strachu, kniha vám ukáže druhú stranu mince, a dá vám pár rád, ktoré ak si osvojíte, minimálne už budete vedieť, čo sa to s vami deje. No nemôžem tvrdiť, že by vám to výrazne zmenilo život, čo je škoda, pretože aj keď som si v knihe prečítala pár praktických rád, ako komunikovať so svojim vnútorným hlasom, nemám pocit, že by mi výrazne pomohli umlčať pochybnosti. Veľa vecí, ktoré autor odporúčal už totiž praktizujem, a tak ako čitateľ som sa len utvrdila v tom, že to je správna cesta.
Zo začiatku ma prekvapila útlosť knižky - rozmerovo akurát do kabelky, vôbec nie je ťažká, takže ak cestujete do práce, či školy, v taške vám nezaberie veľa miesta. Veľkú časť knihy tvoria aj kompletné poznámky s vysvetleniami, ktoré nájdete v jej závere. Nie sú to však len akési odvolávania na zdroje, z ktorých autor čerpal, ale ak niečomu v texte nerozumiete, s veľkou pravdepodobnosťou to práve v tejto časti nájdete rozpísané podrobnejšie, prehľadné rozloženie podľa strán vám určite uľahčí hľadanie. Samotné kapitoly, ktorých je 7, nie sú vôbec dlhé a obsahujú ešte podkapitoly, ktoré sú akési zovšeobecnenia daného problému. Najužitočnejšia mi prišla práve tá záverečná kapitola, kde boli zhrnuté všetky poznatky a techniky z celej knihy.
Autor prirodzene prechádza medzi kapitolami, vždy jednu ukončil tak, aby na ňu mohol v nasledujúcej nadviazať a hlbšie rozvinúť, kam smerovali jeho myšlienky. Osobne ma najviac zaujali techniky - dištancovanie sa od seba samého, čiže dať si takú pomyselnú vnútornú facku, a tiež technika odpútať sa od sociálnych sietí a nehľadať na nich útechu, či pochopenie. Minimálne to druhé praktizujem, nie som už aktívna na Facebooku, neprispievam tam žiadnymi myšlienkami, možno raz za týždeň len pozriem, či sa niečo neudialo. Autorove poznámky ma utvrdili v tom, že robím dobre. Bola som prekvapená výsledkom výskumu, v ktorom poprosili skupinu ľudí, aby sa zdieľali verejne so svojimi pocitmi po tragédii a druhú skupinu naopak poprosili, aby sa rovnakú tragédiu pokúsili spracovať vnútorne sami so sebou. Prekvapivo prvá skupina trpela dlhšie psychickými dôsledkami, ako tá druhá. Práve preto, že reakcie, ktoré dostávali len podnecovali ich vnútorný hlas myslieť negatívnejšie, dlhšie nad udalosťou premýšľať, a tak si viac pripomínať to, čo zažili. Naopak druhá skupina dokázala postupne svoj vnútorný hlas skrotiť a vyrovnať sa s pocitmi, ktoré to v nich vyvolalo.
Autor v žiadnom prípade nenabádal k tomu, aby ľudia prestali používať sociálne siete, či prestali komunikovať s druhými, ale na príkladoch opisoval, ako je dôležité vybrať si správne osoby, s ktorými budeme o svojich problémoch hovoriť. Poukazuje na skutočnosť, že inak sa na náš problém pozerá odosobnený terapeut, ktorému dáme iba jasné informácie k problému, a inak rodinný príslušník, ktorý nás hodnotí z dlhodobého hľadiska a často sa pýta veci, ktoré nie sú podstatou problému.
Zaujímavou informáciou pre mňa bola tiež myšlienka už spomenutého dištancovania sa od seba samého. Bez toho, aby som si to uvedomila som to už pár krát spravila, no až teraz pri spätnom pohľade na situácie viem vyhodnotiť, aký účinok to vtedy na mňa malo. Vždy keď som začínala prepadať vnútornému stresu som si automaticky povedala: "Verona, upokoj sa! Nádych, jeden, dva, tri, výdych!" Ja inak neznášam, keď sa mi hovorí Verona, no keď hovorím sama so sebou a potrebujem sa spamätať, toto oslovenie vždy zabralo. A presne tomuto sa autor venuje v jednej celej kapitole, kde tiež odporúča, aby sme sa svojim vnútorným hlasom oslovili namiesto JA zámenom TY, pretože práve dištancovanie sa od seba samého, taká pomyselná facka, nám pomôže lepšie ovládnuť vnútorný nepokoj, do ktorého sme sa nevedomky svojím vnútorným rapotom dostali.
Nebudem klamať, občas som pri čítaní strácala pozornosť, kniha si ju nedokázala udržať počas celého čítania a jej čítanie bolo ako na hojdačke. Pasáže, ktoré ma vyslovene nudili sa striedali s tými, ktoré ma zaujali a niečo som si z nich aj zapamätala. Väčšinou to boli priame príklady, situácie alebo skúsenosti, ktoré autor opisoval. Miestami mi kniha prišla repetatívna a autor často opakoval to, čo už bolo povedané. Tiež časté odvolávky na rôzne štúdie už boli miestami mätúce a práve pri nich som sa často pristihla, že strácam pozornosť.
Kniha mi nedala veľa nových poznatkov, ako som písala vyššie, ale utvrdila ma v tom, že to čo robím, je správne a doteraz som si vlastne ani neuvedomovala, že to robím. Bolo tiež príjemné si uvedomiť, že negatívnym myšlienkam a emóciám, ktoré si často privolávam sama, neprepadám jediná, ale prechádza si tým každý jeden človek. Je však dôležité vedieť, ako ich ovládnuť. Mne sa to podarilo prirodzene samej, ale verím, že sú medzi nami ľudia, ktorí stále tápajú a hľadajú možnosti. Myslím, že pre nich by mohla byť táto kniha prínosom. Pre mňa bola kniha skôr pripomienkou, že o svoje duševné zdravie sa treba starať stále, a vedieť utíšiť svoj vnútorný rapot je tiež jednou z možností. Knihe dávam 3,5⭐️/5.